Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) porucha zraku nastáva vtedy, keď ochorenie oka ovplyvňuje zrakový systém a jeho funkcie. WHO ďalej definuje klasifikáciu závažnosti zrakového oslabenia na základe zrakovej ostrosti a rozsahu zorného poľa. Pri poruche zrakovej ostrosti je videnie neostré, zahmlené a človek stráca schopnosť vidieť detaily. Narušenie zorného poľa (periférneho videnia) sa môže prejavovať napríklad ťažkosťami pri orientácii v priestore.

O zrakovom postihnutí hovoríme vtedy, keď osoba nedosahuje 100 % videnie ani pri najlepšej možnej korekcii.

V našej terminológii pod ľuďmi so zrakovým postihnutím rozumieme:

• nevidiaci – osoba s úplnou stratou zrakového vnímania, prípadne schopná len vnímať svetlo, no nie lokalizovať jeho zdroj,
• prakticky nevidiaci – osoba, ktorá síce vníma svetlo, obrysy či tvary predmetov, no ani s najlepšou korekciou nemôže zrak využívať ako dominantný zmysel pri práci, orientácii či získavaní informácií,
• slabozraký – osoba, ktorá má aj napriek korekcii zhoršené zrakové schopnosti, no disponuje užitočnými zvyškami zraku, ktoré môže efektívne využívať,
• osoba s poruchami binokulárneho videnia – človek s narušenou spoluprácou oboch očí (napr. pri škuľavosti alebo tupozrakosti).

Zrakové postihnutie má vážne dôsledky na každodenný život, najmä v týchto oblastiach:

• samostatný pohyb a orientácia v priestore, najmä v neznámom prostredí,
• vykonávanie činností v domácnosti (napr. varenie, upratovanie, nakupovanie),
• získavanie a spracovanie informácií.

Prekonanie týchto ťažkostí si zvyčajne vyžaduje používanie optických alebo kompenzačných pomôcok, prípadne nácvik špecifických zručností, ktoré umožňujú aspoň čiastočné zvládanie aktivít s minimálnou zrakovou kontrolou alebo bez nej.